Smrť je v mnohých prípadoch úľavou, oslobodením, najmä pre trpiacich ľudí. Väčšina z nás ťažko prijíma smrť milovanej osoby a nevie sa s ňou zmieriť. Mnohým však pomáha poznanie toho, čo sa deje po smrti, iným je oporou viera ako mojej mladej susedke, ktorá prijala smrť milovaného manžela a otca svojich detí veľmi pokorne a statočne. Keď sa však smútiaci pevne „držia" zosnulého, oplakávajú ho, žalostia, prajú si, aby sa vrátil späť, slovom, pokladajú ho za svoje vlastníctvo (ako mnohí svoje deti), viažu jeho dušu na pozemskú sféru. Neuvedomujú si, že mŕtvemu ubližujú, v podstate myslia iba sami na seba, a nie na dobro toho, o kom hovoria, že ho veľmi ľúbia. V skutočnosti mu svojím oplakávaním bránia ísť ďalej, lebo duše trpia tými bolesťami, ktoré kvôli nim pociťujú ich príbuzní. Čo by mali teda príbuzní urobiť? Sprevádzať dušu na ceste myšlienkami lásky, prosiť Boha o milosrdenstvo a vedenie na ceste k očisteniu.
Smrť je ako otáčavé dvere: jednými človek vstupuje, druhými vychádza, vracia sa do sveta živých. Každý človek zomiera inak, ale jeden zákon platí pre všetkých: ako človek žil, tak cíti a žije ďalej aj jeho duša... Práve preto by sme mali brať vážne upozornenia a varovania, pozitívne myslieť, hovoriť a konať, aby sme svoju dušu zbavili záťaží, a tak sa priblížili viac k nášmu skutočnému svetelnému domovu..
♥ (s.a.s) ♥
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára